Once we meet - 1.kapitola

1. září 2017 v 10:34 | ~Rhiain |  Na želanie


Táto kapitola sa Vám môže javiť trochu zmätená a chaotická. Nechcela som však začínať takým tým nudným začiatkom, ktorý by nebavil ani mňa. Začala som to síce pôvodne písať tak, potom som to však asi stokrát prepísala, až som sa nakoniec rozhodla ísť z tohto konca. V nasledujúcich kapitolách príde vysvetlenie, tak majte strpenie, prosím :) Prajem príjemné čítanie.


Bolesť. Strach. Hnev. Hlasy, ktoré som nedokázala rozlíšiť. Niektoré kričali, niektoré som sotva počula. Po svetle obrovská tma. Netušila som, kde som, kto som, čo so mnou bude. Nevedela som rozlíšiť realitu od fantázie. Chvíľu som cez zatvorené viečka vnímala ostré svetlo, no potom ma obliala ľadová tma. Bol to zvláštny pocit. Akoby som bola zatvorená v obrovskej mentálnej škatuli. Vnímala som svoju existenciu, no nevnímala som svoje telo, žiadne vonkajšie podnety neprichádzali. Keď som sa na pár sekúnd vrátila ku svetlu, postrehla som, že už viac nie som v pohybe. Alebo sa mi to len zdalo? Bola som zmätená a vystrašená. Potom som však znova upadla do tmy a svetlo sa už nevrátilo.
***
Prebudila som sa v nemocničnej izbe. Biele steny, biele plachty, vedľa mňa biele prístroje. Tá sterilita a uniformita ma desili. Cítila som bolesť v každom milimetri svojho tela. V izbe som bola sama. Na chvíľu som zatvorila oči a zhlboka sa nadýchla. Bolesť hlavy mi nedovoľovala sústrediť sa. Napriek tomu sa mi však v mysli vynárali dve otázky: kto som a ako som sa sem dostala. Nevedela som si na nič spomenúť. Dokonca ani na tváre svojich rodičov. Nechala som to tak, bolesť hlavy bola neznesiteľná. Ani pokus o pohyb nedopadol dobre.
Dvere sa otvorili s tichým zaškrípaním a do izby vošiel mladý doktor. Pootvorila som oči. Keď si všimol, že som sa prebrala, usmial sa. Mal tak krásny úsmev.
"Adela," oslovil ma príjemným hlbokým hlasom. "Som rád, že si sa prebrala. Už sme sa o teba naozaj báli. Ako sa cítiš?" Chcela som odpovedať, no hlas sa mi zasekol v hrdle. Vydala som len zvuk podobný zachrčaniu umierajúcej kosatky. Lekár sa znova usmial a podal mi pohár vody. Ako vedel, že chcem práve to? Vedel čítať myšlienky? Vďačne som si odpila, hoci som mala problém kvôli bolesti udržať pohár v ruke.
"Všetko ma bolí," povedala som zamračene. Môj hlas stále neznel dobre. Aspoň som sa však dozvedela svoje meno. Adela. Nie zlé. Moji rodičia mali vkus na pekné mená. To je dobrý znak.
"Vládzeš sa so mnou porozprávať?" spýtal sa doktor. "Dám ti nejaké morfium na bolesť, avšak chvíľu potrvá, kým zaúčinkuje. Aj tak sa budeme musieť porozprávať." Cez bolesť som prikývla. Do očí sa mi nahrnuli slzy, ktoré som rýchlo potlačila. Keď lieky zabrali, pocítila som obrovskú úľavu. Bolesť som síce stále cítila, no chápala som, že mi morfia nemôžu dať veľa, ak chcú predísť mojej závislosti na ňom. Už som však bola schopná otočiť hlavou bez toho, aby som videla hviezdičky.
"Čo si pamätáš ako posledné, Adel?" Doktor si sadol na stoličku vedľa mňa, vytiahol pero a pozrel na mňa svojimi láskavými čokoládovohnedými očami. Zamračila som sa. Chvíľu som sa sústredila, potom som pokrútila hlavou.
"Nič, nepamätám si nič," prehovorila som chrapľavým hlasom. Prečo si nič nepamätám? Čo sa stalo?
"Pán doktor, čo sa mi stalo? Prečo si nič nepamätám?" spýtala som sa so zúfalstvom v hlase. Lekár na mňa chvíľu váhavo pozeral, akoby zvažoval svoje slová. Potom ma pohladil po vlasoch a usmial sa.
"Niekto ťa surovo zbil a nechal ležať na ulici. Našli ťa tvoji rodičia, ktorí sa o teba začali báť, keď si nechodila domov, a začali ťa hľadať. Bola si v bezvedomí dva týždne." Môj mozog nebol schopný spracovať to, čo som práve počula. Niekto ma zbil? Až tak, že som stratila pamäť? Kto ma tak neskutočne nenávidel?
"Zajtra prídu tvoji rodičia," prehovoril lekár. "Oznámim im, že už si sa prebrala. Možno ti tých zopár minút s nimi pomôže si na niečo spomenúť. Momentálne ťažko povedať, či je tvoja strata pamäti permanentná, alebo len dočasná. V najbližších dňoch urobíme zopár vyšetrení, aby sme zistili, ako si na tom, a podľa toho nastavíme liečbu." Vždy, keď sa usmial, cítila som zvláštny pocit istoty. Akoby som ten úsmev už niekde videla. Zrazu mi bol ten lekár neskutočne povedomý. Alebo to bola len ďalšia z mojich delúzií? Nebola som si istá.
Osamela som. Pod vplyvom liekov si moje telo povedalo, že potrebuje spánok. Keď som sa znova prebrala, vedľa mňa stáli dvaja ľudia. Muž a žena, obaja sa vekom blížili k päťdesiatke, obaja boli z môjho pohľadu veľmi pekní. Predpokladala som, že sú to moji rodičia.
"Adel," prehovorila žena roztraseným hlasom a do očí sa jej nahrnuli slzy. "Ako sa cítiš, Adel?" Mala som pravdu. Boli to moji rodičia. Usmiala som sa.
"Je mi dobre," odvetila som. "Ale vôbec na nič si nespomínam. Aspoň zatiaľ." Toľko rozprávania ma vyčerpávalo, tak som prestala. Bodavá bolesť hlavy sa vrátila. Zavrela som oči a zhlboka som sa nadýchla.
"Neboj sa, dcérenka, lekári ti pomôžu," prehovoril muž - môj otec - a chytil ma za ruku. Jeho dotyk bol jemný a upokojujúci. Znova som si ich obzrela. Po chvíli sa mi vybavil obraz nás troch v záhradnej hojdačke, ako sledujeme dve hrajúce sa šteniatka a smejeme sa. Doktor mal pravdu. Prítomnosť mojich rodičov mi vrátila spomienku. Hoci len jednu, no pomohlo to. Viac som si však spomenúť nemohla.
Do izby vošla sestrička. Keď zbadala, že som sa prebrala, odišla. Po chvíli prišiel lekár. Ten istý, ktorého som videla naposledy. Usmial sa na mňa.
"Adela," oslovil ma. "Ako sa cítiš?"
"Lepšie," odvetila som s chabým úsmevom. "Pomohlo to, pán doktor. Hoci nie veľmi, no jedna spomienka sa vrátila." Doktor sa očividne potešil.
"To je skvelé. Dokazuje to, že tvoja strata pamäti bude len dočasná. Čo však nevylučuje fakt, že na niektoré veci si možno nespomenieš už nikdy. Dúfam však, že budeš schopná spomenúť si, kto ti to urobil. Potom na toho bastarda podáme trestné oznámenie za ťažké ublíženie na zdraví. Ak, samozrejme, súhlasíte." Pohľadom prešiel z mojej tváre na tváre mojich rodičov. Mne to bolo v tej chvíli absolútne jedno. Moje telo stuhlo v kŕči prichádzajúcej bolesti, navyše sa mi hrozne chcelo spať. Ani som nepostrehla, kedy všetci odišli. Stále som strácala schopnosť vnímať čas reálne.

Keď sa mi podarilo zaspať, mala som sny. Zlé sny. Nevedela som, či sú len výplodom mojej unavenej a ubolenej mysle, alebo sú to reálne spomienky, no chcela som sa zobudiť. Avšak, nešlo to. Chcela som kričať - od strachu, bolesti, sklamania. Zobudila som sa celá spotená na to, že mnou trasie sestrička. Vravela niečo, že mi dá lieky na upokojenie a zavolá lekára. Ja som však nič nechcela. Vedela som, že toho sna sa tak skoro nezbavím. Aspoň nie dovtedy, kým nezistím, čo to má znamenať.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 1. září 2017 v 18:34 | Reagovat

Zachrčanie umierajúcej kosatky je TOP! ♥ To ma neskutočne pobavilo. Úžasná veta.
:O och neviem, čo si mám myslieť. Chúďa dievča. Som neskutočne zvedavá, čo si vymyslela. Mám asi 250 otázok :D (Dobre..toľko nie.) :D
Ale fakt, teším sa na dalšiu kapitolu, že čo a ako..a prečo..

2 LM LM | E-mail | Web | 3. září 2017 v 12:21 | Reagovat

To zachrčanie aj mňa dostalo :D Inak to je zaujímavý začiatok plný tajomstiev. Navyše lekár musí Adel poznať, lebo lekári pacientom bežne netykajú :D Teším, teším, aký je asi medzi nim vzťah?  :D

3 Nivashima Nivashima | 4. září 2017 v 0:09 | Reagovat

Jé, povídka :) To potěšilo. Píšeš čtivě a suprově, jsem zvědavá, co bude dál. To 'Moji rodičia mali vkus na pekné mená. To je dobrý znak.' mi vykouzlilo úsměv na tváři xDDDD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama