Once we meet - 2.kapitola

12. září 2017 v 13:02 | ~Rhiain |  Na želanie


Kráčala som tmavou ulicou, osvetlenou slabými lúčmi pouličných lámp. Na tvári som mala úsmev. Cítila som sa šťastná a spokojná. V ten deň som sa dozvedela, že môj príspevok vyhral prvú cenu za najlepší príspevok do novín napísaný študentom prvého ročníka. Navyše, blížilo sa aj stretnutie s Christianom, na ktoré som sa neuveriteľne tešila.
Bolo neskoro. Vedela som, že rodičia sa budú hnevať, no keď im oznámim skvelú správu s článkom, som si istá, že ich to prejde. Musela som to osláviť. Najvhodnejšími parťáčkami na to boli Tina a Kate, spolužiačky a nádejné žurnalistky. Rovnako ako ja. Boli sme v cukrárni a potom sme zašli do kina. Obyčajne by som sa na tmavej ulici bála, no tentokrát nie. Teraz to bolo iné. Cítila som sa nedotknuteľná. Možno práve hrejivému pocitu víťazstva.
Všetko sa však pokazilo vo chvíli, keď som podišla ku vchodu. Vytiahla som kľúče od brány a potom prišla už len tma a ticho.
***
Zobudila som sa a prudko som sa nadýchla. V nemocnici som bola už týždeň od chvíle, kedy som sa prebrala. Upokojila som sa a rozhliadla som sa po tmavej izbe. Podľa hodín na stole boli dve nadránom. O dva dni by ma mali prepustiť. Počas toho týždňa som si spomenula na zopár faktov z môjho života. Práve som končila prvý ročník žurnalistiky. Mala som dve blízke kamarátky, ktoré so mnou chodili do ročníka, Tinu a Kate. Prvá z nich, Tina, ma priviedla k blogovaniu. To sa v priebehu roka stalo mojou veľkou záľubou. Viac som si zatiaľ nepamätala. Čo ma však znepokojovalo, bol sen, ktorý ma zobudil. Sníval sa mi stále ten istý celý týždeň. Netušila som, čo má znamenať. Napadlo mi, že by to mohla byť nejaká moja spomienka tesne pred... Pred čím? Pred tým, čo sa mi stalo. Pred tým, čo spôsobilo môj pobyt v nemocnici. Nemala som si to však ako overiť. Ani som nevedela, čo vlastne sa mi stalo. Iba to, že ma pravdepodobne uniesli, hrozne zbili, nadrogovali a vyhodili na ulicu, kde ma potom niekto našiel a zavolal sanitku. To bolo všetko.
Zatvorila som oči a pokúsila som sa znova zaspať. Asi po hodine sa mi to podarilo, no mala som len plytký, prerušovaný spánok. Ráno som sa cítila unavená a vyčerpaná. Sestra vošla do izby, bez slova ma skontrolovala a odišla. Potom prišli raňajky. Nemocničná strava naozaj nestála za nič. Slúžila iba na dočasné zaplnenie žalúdka. Ale ako sa vraví, lepšie ako drátom do oka.
"Adel," do izby vošiel doktor. Za ten týždeň som si stihla všimnúť, že bol veľmi pekný. A časom som nadobudla pocit, že som ho už niekde videla. Mohli to však byť len moje popletené myšlienky a spomienky. A možno aj nie. Usmiala som sa naňho a pokúsila som sa sadnúť si. Veľmi sa mi to nepodarilo.
"Ako sa cítiš?" spýtal sa a sadol si na stoličku vedľa mojej postele. Chvíľu som naňho zamyslene pozerala. Dobrá otázka. Žiadna odpoveď. Nevedela som, ako sa cítim. Tak som len pokrčila plecami.
"Prišiel som ti navrhnúť jeden spôsob, ako ti pomôcť spomenúť si," povedal váhavo, pozorujúc môj výraz tváre. "Možno ma vysmeješ, možno budeš skeptická, a možno ani nie. Ale myslím, že za pokus by to stálo."
"O čo ide?" spýtala som sa so záujmom. Veľmi som túžila po svojich spomienkach. Cítila som, že mi chýba podstatná časť môjho života. A ten Christian zo sna... Mala som zvláštny pocit, že pre mňa veľa znamenal. Netušila som však, kto to je, ako sme sa stretli, nevedela som si spomenúť ani na jeho tvár.
"Poznám jedného neurológa, ktorý sa zaoberá hypnózou." Doktor nadvihol obočie a na chvíľu sa odmlčal. "Je veľmi dobrý, má 20-ročnú prax a hypnóze sa už nejaký ten rok venuje. Pomohol už mnohým ľuďom s podobným osudom. Niektorí na tom boli horšie ako ty, a dokázali si spomenúť. Nevravím, že je to tá najlepšia metóda," zaujal obranný postoj, "a možno na tebe nebude vôbec fungovať, no myslím, že za pokus to stojí. Čo povieš?" Nadvihla som obočie. Hypnóza? Znelo to zaujímavo, no nebola som si celkom istá, čo od toho očakávať. Moja túžba spomenúť si však nakoniec vyhrala, tak som prikývla. Doktor sa usmial.
"Keďže už si dospelá, nepotrebuješ súhlas rodičov, no aj tak ich o tvojom rozhodnutí informujem. Skontaktujem sa s pánom neurológom a zistím, kedy má voľné termíny. Potom sa u teba zastavím a dám ti vedieť," žmurkol. "Ak by si čokoľvek potrebovala, vieš, čo máš robiť." S tým odišiel a ja som znova osamela. Cítila som tlmenú bolesť hlavy, na zadnej strane na temene. Hoci už moje bolesti neboli také strašné ako na začiatku, stále to nebolo nič príjemné. Aspoň som však nebola viac odkázaná na morfium. Hoci som študovala žurnalistiku, zaujímala ma aj veda a z času na čas som si niečo prečítala. Aj teraz som na stolíku mala položené rôzne časopisy, prevažne o paranormálnych javoch a vedeckých objavoch. V treťom ročníku sa budem rozhodovať, akým odvetvím žurnalistiky sa budem v budúcnosti zaoberať. Seriózne som zvažovala, že sa dám týmto smerom a budem písať články práve z oblasti vedy, prírody alebo z oblasti tejto téme príbuznej.
Na časopisy som však nemala veľmi náladu. Z mysle mi neschádzal sen. Najmä Christian. Kto to bol? Navyše, dnes ma mala prísť navštíviť Kate, moja kamarátka. Bola som na ňu zvedavá. Na jej tvár som si spomínala tiež len matne. Navyše, ona by mi tiež mohla pomôcť trochu si spomenúť. Neopúšťal ma ani ten zvláštny pocit, že doktora poznám viac než len ako doktora. Akoby sme sa už predtým videli. Prečo by mi inak tykal? Navyše, nevyzeral byť oveľa starší odo mňa. Viac ako 27 rokov by som mu neodhadovala, čo by znamenalo, že len nedávno vyšiel z radov študentov aj on. Raz, cestou na toaletu, som dokonca zachytila vzrušený chichot sestričiek práve vtedy, keď on prechádzal po chodbe. Prevrátila som očami. Niektoré typy žien som nechápala. Prejde okolo pekný chlap a pod nimi mláčka. Hrozné. Potom som si však uvedomila, že ja som pri svojich hereckých či speváckych idoloch robila to isté. Ak nie aj horšie. Pri tejto myšlienke som sa uškrnula.
Deň ubiehal neuveriteľne pomaly. Veľa som toho nenahovorila, so sestričkami reč nebola a doktorko ma od rána nenavštívil. Ani rodičia nevolali - aspoň zatiaľ. Keď sa však priblížila hodina príchodu Kate, v bruchu som zacítila motýle vzrušenia. Konečne sa niečo dozviem.
Ozvalo sa zaklopanie a dvere sa otvorili. Dnu vošla dievčina, vysoká asi meter sedemdesiat, s dlhými plavými vlasmi a peknými zelenými očami. Na nose a lícach mala pehy. Usmiala som sa.
"Ahoj, Kate," pozdravila som ju chrapľavým hlasom. Kate sa usmiala a sadla si na stoličku, na ktorej predtým sedel doktor.
"Ahoj, Adel," povedala potichu a previnilo na mňa pozrela. "Prepáč, že som prišla až teraz. Asi nestojíš o vysvetlenia, no aspoň toľko, že som tiež mala problémy. Podobné ako ty." Zamračila som sa. Čo tým myslela? Práve som sa jej na to chystala spýtať, keď do izby vošiel môj doktor.
"Ospravedlňujem sa za krátke vyrušenie, dámy," na tvári sa mu zjavil široký úsmev a odhalil jeho dokonalý chrup. "Adel, prvý termín u neurológa budeš mať v stredu, to je o päť dní. Informoval som aj tvojich rodičov."
"Ďakujem," kývla som hlavou a ešte chvíľu po tom, čo odišiel, som upierala pohľad na dvere. Znova som mala ten pocit, že ho odniekiaľ poznám. Kate na mňa vyvalila oči, potom sa uškrnula.
"To čo za feši doktora máš?" spýtala sa neveriacky. "Ten je hotový manžel materiál."
"Smola, ten už je môj," vyplazila som na ňu jazyk. "A utri si sliny, nepotrebujem, aby ma vytopilo." Obe sme sa schuti zasmiali a ja som pocítila, ako sa medzi nami vytvorilo - alebo skôr obnovilo - to priateľské puto, ktoré zažijete len raz, možno dvakrát za život. Veľmi ma to potešilo. Na kamarátky som totiž nemala šťastie, až kým som neprišla na výšku. Tu sa mi podarilo nájsť Kate.
"Kde je Tina?" spýtala som sa zamračene. Zrazu som si na ňu spomenula. Ona tiež patrila do nášho Spolku slintačiek, ako sme sa pre zábavu nazývali. "Ona nepríde?"
"Netuším," pokrčila plecami Kate. "Nikto nevie, čo s ňou je. Odkedy si v nemocnici, ona neprišla do školy. Neviem ju zastihnúť ani doma. Akoby sa pod ňou zľahla zem. Ani jej rodičia nie sú doma. Pokúšali sa s nimi skontaktovať aj ľudia zo školy, no bez úspechu. Veľmi sa o ňu bojím, číslo je odpojené, mail nefunkčný, dokonca aj svoj blog zrušila." To bolo zvláštne. Moje podvedomie signalizovalo, že Tina by toto neurobila. Hoci som si toho veľa nepamätala, vedela som, že toto nebolo Tinino štandardné správanie.
"Radšej mi niečo povedz," vyzvala som ju zvedavo. "Niečo o nás, o roku na univerzite, pamätám si toho veľmi málo." Práve vo chvíli, keď Kate otvorila ústa, že začne rozprávať, jej zazvonil mobil. Videla som, ako od prekvapenia dvihla obočie tak vysoko, že jej zmizlo pod ofinou.

"To je... to je Tina," zahabkala.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 12. září 2017 v 16:25 | Reagovat

Tu je tak veľa otázok, že sa neskutočne teším, čo sa za tým všetkým skrýva.
A inak "manžel materiál" :D To ma pobavilo, presne taká som aj ja :D
A ten koniec? :O Už sa teším na pokračko, som zvedavá či pribudnú otázky alebo sa dočkáme odpovedí.

2 LM LM | E-mail | Web | 12. září 2017 v 23:53 | Reagovat

Samá záhada, ide ma roztrhnúť... Ďalšiu časť prosím!!! :D
Inak ten nápad s hypnózou je super, málokto si uvedomuje akú môže mať v týchto diagnózach váhu :)

3 Theia Theia | Web | 13. září 2017 v 14:22 | Reagovat

Pri čítaní prvej časti som mala pocit, že za stavom Adel môže byť práve sexi doktorko. Teraz som už na pochybách, keďže sa jej snaží pomôcť spomenúť si. To by potom asi nerobil, nie? :D Možno skôr mali medzi sebou nejaký romantický vzťah... Ktovie :D
No už som zvedavá, čo sa stalo tej ich druhej kamarátke. Teším sa na pokračovanie :)

4 Nivashima Nivashima | 13. září 2017 v 23:29 | Reagovat

Spolek slintačiek xDDDD Jsem zvědavá, jak se to vyvine dál, a taky na tu hypnózu. Další prosím!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama