Unpredictable Life I - 2.kapitola

4. září 2017 v 19:01 | ~Rhiain |  Moja tvorba

Za beta-read ďakujem Sayuri :)


"Ospravedlňujem sa, dnes som nejaká nešikovná," zahabkala Joanna a rýchlo zhrabúvala papiere na podlahe. Ruky sa jej nenormálne triasli a do tváre sa jej nahrnula červeň.
"Dovoľte, pomôžem vám," prehovoril Hyungsik, zohol sa k nej a začal zbierať jej papiere. Pri jeho hlase pocítila na chrbte zimomriavky. Jeho hlas bol ešte krajší než v televízii. Keď pozbierali všetky jej rozsypané pomôcky, Hyungsik sa usmial, sadol si a zahľadel sa na ňu skúmavým pohľadom. Znervózňovalo ju to. Na jeho perách sa zjavil šibalský úškrn. Joanna sa zamračila. Prečo sa tak uškŕňa?
"Prepáčte, ale," ozval sa po chvíli ticha a Joanne sa podlomili kolená. "Viem, že je to absolútne netaktné, ale nie ste príliš mladá na to, aby ste tu pracovala? Navyše, chcel som to najlepšie, čo tu majú. Nechcem vás v žiadnom prípade spochybňovať," jeho úškrn sa rozšíril, "len si chcem byť istý, že sa vedenie nepomýlilo." Vyvalila naňho oči. Prosím? Joanna myslela, že asi zle počula. Alebo si z nej ten chlap robí srandičky. Nahnevane sa zamračila. Poznámky o jej veku ju dokázali vytočiť do nepríčetnosti. Áno, vyzerala minimálne o desať rokov mladšie, a ani výšky veľa nepobrala. Koniec koncov, merala len niečo vyše metra päťdesiat. A hoci sa snažila obliekať sa maximálne žensky, veľmi jej to nepomáhalo. Nikdy jej netipli viac ako sedemnásť až dvadsať rokov.
"Pán Park," oslovila ho trasúcim sa hlasom. V tej chvíli si nebola istá, že to bolo spôsobené hnevom, alebo nervozitou z jeho prítomnosti a toho jeho sebavedomého úsmevu. "Prišli ste sem riešiť môj vek alebo vašu angličtinu?" Na Joannino prekvapenie sa Hyungsik doširoka usmial a tentokrát odpovedal v angličtine.
"Vyzeráte dobre, keď sa hneváte," žmurkol. Na zvláštnu kórejskú angličtinu si po troch rokoch v jazykovke zvykla, no pri Hyungsikovi mala čo robiť, aby nevybuchla od smiechu. Bol tak neskutočne roztomilý, ako sa snažil prekryť svoj kórejský prízvuk tým anglickým. Veľmi mu to však nešlo. Joanna však miesto úsmevu pevne stisla pery a naprázdno prehltla. Nesmela sa smiať. Musela zachovať vážnosť a tváriť sa profesionálne. Potrebovala si zachovať aspoň akú-takú autoritu. Musela však uznať, že Hyungsikovi sa podarilo odstrániť - aspoň čiastočne - stres a nervozitu, ktorú pociťovala na začiatku. Cítila sa oveľa uvoľnenejšie. Avšak, rovnako ako smiech pred chvíľou, musela potlačiť aj svoju chuť začať pišťať a vrieskať ako pomätená pubertiačka, keď vidí svojho idola. Musí sa držať na uzde. Minimálne najbližšiu hodinu a pol.
Počas priebehu hodiny zistila, že jeho angličtina vôbec nie je zlá. Potreboval však doučiť a precvičiť nejakú gramatiku. Tiež mal obmedzenú slovnú zásobu. A ten neskutočný prízvuk. Joanna nevedela, či ju to znervózňuje, alebo sa jej to páči. Mala podozrenie, že sa prikláňala skôr ku druhej možnosti, to si však nechala pre seba a zahnala to do tmavého kúta svojej mysle. Hyungsik si z jeho nedostatkov zjavne ťažkú hlavu nerobil. Asi si myslel, že s ním spraví zázraky a on nebude musieť pohnúť ani prstom. Ani netušil, na akom veľkom omyle bol. Navyše, tie jeho akože vtipné poznámky ju privádzali do šialenstva. Raz komentoval, že má pekné nohy. Neskôr to bola dĺžka jej sukne. Mimochodom, tá spĺňala povolenú dĺžku, siahala asi dva centimetre nad kolená. Naposledy okomentoval jej účes a tvár. Vraj sa podobá na nejakú jeho hereckú kolegyňu, o ktorej Joanna počula po prvýkrát. Nezabudol poznamenať, že keby mala šikmejšie oči, pokojne by mohla byť Kórejka. Len by musela zapracovať na svojom kórejskom prízvuku.
"Slečna učiteľka," ozval sa znova asi desať minút pred koncom hodiny. Práve na tabuľu písala gramatický jav, s ktorým mal neustále problém. Takmer ju prekotilo. Slečna učiteľka? Za celú hodinu ju tak neoslovil. Jeho doterajšie poznámky považovala skôr za rozmýšľanie nahlas. Ale z tohto takmer skolabovala. Ten chlap si z nej vážne robí šufle. A zjavne mu to masírovalo ego, lebo keď sa k nemu otočila, na tvári mal zas ten svoj neskutočný úsmev. Asi mu to bolo veľmi smiešne. Trápne, smiať sa na vlastných vtipoch.
"Čo robíte dnes večer?" spýtal sa a zvodne na ňu žmurkol. Vypleštila naňho oči. To snáď nemyslí vážne.
"Budem opravovať vašu domácu úlohu," odvrkla a otočila sa späť k tabuli. O čo mu išlo?
"Ale veď som žiadnu nedostal. Toto je naša prvá hodina." Obranný tón v jeho hlase jej na tvári vyčaril škodoradostný úsmev. Dopísala vetu a otočila sa k nemu.
"Ak ma budete naďalej provokovať svojou nesústredenosťou, pán Park, dám Vám jej toľko, že sa dva týždne nevyspíte, aby ste to stihli načas odovzdať," nadvihla obočie provokačne. "Pochopili ste gramatiku? Zapíšte si to, prosím, a zapamätajte. Opíšte, nefoťte," zahriakla ho, keď vytiahol najnovší smartphone. Kútiky úst mu poklesli, keď vytiahol pero a zdrap papiera, a začal písať. Neskutočné. Ten chlap nemá v sebe ani toľko chochmesu, aby si priniesol poriadny zošit. To všade chodí ako taký lajdák? Aspoň oblečený bol poriadne, nikde mu nič netrčalo.
"Nabudúce vám to skontrolujem v poriadnom zošite spolu s domácou úlohou," povedala dôrazne a nadiktovala mu úlohu. Nemohla uveriť, ako neseriózne to Hyungsik berie. A to už mal po tridsiatke. Človek by si myslel, že osoba v jeho veku už bude mať štipku rozumu. Pokrútila hlavou a zotrela tabuľu. Potom sa obrátila späť k Hyungsikovi.
"Na ďalšej hodine budeme konverzovať na tému najväčších úspechov v živote, tak sa pripravte. Na dnes všetko, môžete ísť domov," oznámila mu vecne a podišla k stolu, na ktorom mala položené veci. Ruky sa jej stále chveli. Z triedy odišla totálne vyšťavená. Zrazu na ňu doľahol všetok ten stres. Cítila sa otrasne, mala pocit, že zlyhala. Táto hodina bola pre ňu neskutočne náročná. Modlila sa, aby sa na ňu Hyungsik nesťažoval. Z jazykovky vychádzala ako totálna mátoha. Vôbec nevnímala, čo sa okolo nej dialo, jej myšlienky sa topili v žiali spôsobenom zlyhaním a sklamaním. Hoci nikdy neholdovala alkoholu, obzvlášť nie tomu kórejskému, v tej chvíli dostala neskutočnú chuť sa opiť. Javilo sa jej to ako výborný nápad. Vtom ju však niečo - alebo niekto - stiahlo na stranu práve včas. O pár sekúnd okolo prefičal trúbiaci taxík. Šofér po nej vykrikoval niečo oplzlé.
"Ženská, sústreďte sa," ozval sa nado mnou známy hlas. "A vraj ja som nesústredený." Dvihla som hlavu. Joanniným záchrancom bol Hyungsik. Znova sa roztriasla a pocítila na chrbte známe zimomriavky.
"Ja... ja som len..." koktala. Do líc sa jej znova nahrnula červeň. Sklopila zrak. Mala čo robiť, aby sa nerozplakala. Nechápala, čo to do nej vošlo. Možno to bolo tým snom, možno náročným dňom. Možno tým, ako sa hneď na začiatku hodiny strápnila pred svojím idolom. Slzy nad ňou zvíťazili a ona sa neskutočne hanbila. Na jej prekvapenie si ju Hyungsik pritiahol k sebe a snažil sa ju utíšiť.
"No tak, slečna učiteľka," prehovoril. Zas to oslovenie. Myslela, že ho asi zabije. "Čo tie slzy?" Zrazu si uvedomila, ako krásne vonia. Ako mu tričko obťahuje svaly. Ako neskutočne dobre dnes vyzerá. Radšej sa od neho rýchlo odtiahla a utrela si slzy. Nervózne naňho pozrela a silene sa usmiala.
"Náročný deň," zamrmlala. "Ďakujem za záchranu." Otočila sa na odchod. Snažila sa kráčať normálne, no bolo to obtiažne. Mala čo robiť, aby sa nerozbehla. Cítila sa neskutočne ponížená. Ako sa pred ním ukáže na ďalšej hodine? Ak, samozrejme, príde. Keby neprišiel, ani by sa nečudovala. Veď sa pri ňom cítila ako vlhká trinástka, a určite to na nej bolo aj vidieť.
"Počkajte," dobehol ju a chytil ju za lakeť. "Môžem vás pozvať na drink? Je piatok, takže ak si spolu trochu vypijeme, nikomu to neublíži. Zajtra je predsa voľno, či nie?"
Joanna naňho hľadela ako vyoraná myš. Asi sa jej dnešok len sníval. Pevne v to dúfala. Toto sa nemohlo diať. Naozaj ju volal piť? On, Pán Dokonalý? Bože, čo robiť? Prijať či neprijať? To je otázka. Otázka života a smrti. V hlave mala totálne prázdno. Akoby jej všetky myšlienky vysal zúrivý vysávač.
"Poďme," usmial sa na ňu a potiahol ju smerom k najbližšiemu rýchlemu občerstveniu skôr, než stihla protestovať. Sadli si pod stanový prístrešok na drevenú lavicu.
"Ahjumma, dvakrát soju, prosím," zakričal Hyungsik na postaršiu dámu, ktorá stála pri veľkom kotli a niečo v ňom varila. Podľa vône Joanna odhadovala, že to bol ramen. Hyungsik sa k nej otočil a znova sa doširoka usmial. Joanna stiahla ramená a zahanbene sa zahľadela na svoje ruky položené v lone. Nemohla uveriť, ako sa pred ním zložila. To bol trapas! Na toto nezabudne do konca života.
"Slečna učiteľka," oslovil ju. V jeho hlase počula radosť a ľahkosť. Závidela mu. Mala z neho pocit, že si vedel užívať život. Ona to nedokázala. Bola neskutočne upätá, a keď niečo nevyšlo tak, ako si to naplánovala, vedelo ju to poriadne rozhodiť. Dvihla hlavu a pozrela naňho so sileným úsmevom na tvári.
"Môžete ma, prosím, prestať volať slečna učiteľka? Už nie sme v škole," povedala. Snažila sa znieť normálne, veľmi jej to však nešlo. Hyungsik sa rozosmial. Milovala jeho smiech. V drámach si scény, v ktorých sa smial, púšťala stále dokola. Bola ako posadnutá. Pri tej myšlienke sa začervenala.
"Dobre," prikývol a podal mi ruku. "Som Hyungsik, ale to určite viete, však?" Podala mu svoju roztrasenú ruku a on ju stisol v pevnom zovretí.
"Joanna," usmiala sa, tentokrát úprimne. Ahjumma doniesla dve fľaše soju a poháre. Chvíľu si Hyungsika zamračene obzerala, potom sa vrátila späť ku kotlu. Joanne zaškvŕkalo v bruchu.
"Joan, nebodaj si hladná?" Hyungsik prešiel do neformálnej reči. Kórejčania majú dva typy reči - formálnu a neformálnu. Formálnu používajú v zamestnaniach, v správach, v armáde, či u starších členov rodiny. Neformálnu väčšinou medzi priateľmi či v rodine. Vyvalila naňho oči. Ten chlap mal ale odvahu.
"Ahjumma! Poprosíme aj dvakrát veľkú porciu ramenu," zakričal na paniu Hyungsik. Tá naňho odkričala niečo v zmysle, že hneď to bude. Potom vzal soju a obom nalial do pohárikov.
"Na zdravie," uškrnul sa, štrngol si o môj pohár a odpil si. Nechápavo naňho hľadela. Ako môže byť tak neskutočne uvoľnený? Fascinovalo ju to. A zároveň vytáčalo. Stále sa jej nechcelo veriť, že sa toto deje. Nervózne si odpila zo svojho soju.

"Tak, Joan, povedz mi niečo o sebe," vyzval ju Hyungsik. "Zaujímaš ma. Ako si sa dostala do Kórey? A prečo si sa rozhodla prísť práve sem? Odkiaľ vlastne pochádzaš?" Toľko otázok. Cítila sa ako exponát v ZOO. Práve vo chvíli, keď otvorila ústa, že mu odpovie, sa kúsok od nich ozvala streľba.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 4. září 2017 v 19:07 | Reagovat

Haha Sayka napíše aj koment :3

Moc sa mi časť páčila, prišla mi taká roztomilá.
Najviac ma pobavilo, ako ju oslovoval "slečna učiteľka" proste...a ešte s takou ich angličtinou TOP :D
Taxík nesmel chýbať, to by sa inak stalo aj mne, len neviem, kto by ma zachránil (tajne si praje Seung Ho-a♥) lebo som rovnako nešikovná a ponorená do iného sveta.
Vlhká trinástka ma rozosmialo, už som ten pojem dávno nepočula a neskutočne sa tu hodil :D
Tá veta že "zaujímaš ma" a ženy sa už rozplývajú :D :D
A koniec navodzuje napätie a akciu. Som zvedavá, čo sa stane dalej!

2 ~Rhiain ~Rhiain | Web | 4. září 2017 v 19:11 | Reagovat

[1]: Sayka, vieš, ako ma toto baví, keď napíšeš takýto koment? :D Normálne mám chuť písať ďalej :D Thank you! *korean english accent*

3 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 5. září 2017 v 7:00 | Reagovat

[2]: som poctená ♥ ja sa moc teším na tvoj príbeh, že čo tam vymyslíš a ako to bude dalej :D
a dúfam, že ten mega spoiler, čo som videla na instagrame bude niečo ako sen alebo tak :D

4 Theia Theia | Web | 6. září 2017 v 15:41 | Reagovat

Och ♥ Poviedka s Hyungsikom? Tak to tu máš pravidelného čitateľa :D
Prvé dva diely som zhltla na jeden šup, takže dúfam, že nová pribudne čoskoro :)
Osobne Joanne obdivujem, lebo keby sa stalo niečo také mne, nie že by mi spadli na zem len papiere, ale odpadla by som ja :D Potom by prišla na rad triaška a nakoniec by som zo seba nevykoktala nič :D Takže ona je pre mňa hrdinka! :D
To ich podpichovanie nemalo chyby :D Celý čas som sa priblbo usmievala, keď som to čítala :D Ale to len tak mimochodom :D
Ach, teším sa na novú časť :) Som zvedavá, či Hyungsik bude záchranca aj druhýkrát, keď sa tam ozvala tá streľba :D No nič... Na odpoveď si budem musieť ešte počkať :D Teším sa na pokračovanie ^^

5 LM LM | E-mail | Web | 7. září 2017 v 21:09 | Reagovat

Skvelé pokračovanie, úplne som to hltala :D Už sa neviem dočkať čo bude ďalej, tá streľba bol šok :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama