Unpredictable Life I - 3.kapitola

15. září 2017 v 12:55 | ~Rhiain |  Moja tvorba


Joanna sa inštinktívne skrčila. Okolo nich vypukol chaos. Ľudia sa odtiaľ snažili čo najskôr vypadnúť v obavách o svoj život.
"Joan," začula Hyungsikov hlas. "Podaj mi ruku." Natiahla sa a chytila ho za ruku. Prsty mal neobvykle studené. Asi má rovnaký problém s prekrvovaním, pomyslela si Joanna a takmer vybuchla od smiechu. Ako mohla v takejto situácii riešiť zlé prekrvovanie? Hyungsik ju potiahol preč od stánku, no ona po chvíli zastala.
"Jedlo," povedala rýchlo a bežala späť. Vzala umelohmotný tanier s ramenom, paličky a vrátila sa k Hyungsikovi. Ten na ňu neveriacky vyvaľoval oči.
"Ty v takejto situácii myslíš na jedlo?" spýtal sa jej ohromene. Ona sa naňho zaškerila a vyzvala ho, aby šiel za ňou. Keď boli dostatočne ďaleko od toho blázna, čo strieľal, Joanna spomalila. Podišla k najbližšej lavičke, sadla si a začala jesť.
"To nemyslíš vážne." Hyungsik stál nad ňou a stále na ňu vypliešťal tie svoje nádherné hnedé oči. "Ja ťa obdivujem, Joanna. V škole si pôsobila dosť nervózne, myslel som, že aj teraz spanikáriš, ale ako vidím, ty si úplne v pohode. Dokonca by si sa pre misku ramenu nechala odbachnúť." Zasmiala sa a mykla plecom. Už raz bola taká. Zbožňovala kórejské jedlo, preto tam ten ramen nemohla nechať len tak. Hyungsik sa posadil vedľa nej.
"Čo keby sme začali tam, kde sme skončili?" spýtal sa po dlhšej odmlke, počas ktorej si Joanna vychutnávala svoje jedlo. "Mohla by si mi odpovedať na otázky." Joanna naňho chvíľu zamyslene hľadela.
"Som z Európy," začala neutrálne. "Z takej malej krajiny, možno ju ani nepoznáš. Na tom nezáleží. Do Kórey som prišla, lebo ma lákala kariéra lektorky angličtiny, no v Európe je takých ľudí veľa. Navyše, dlho ma lákali ázijské krajiny, ku Kórey som z nich mala najbližšie. Všetci okolo mňa boli pobláznení Japonskom, to som z toho dôvodu aj vylúčila - nechcela som byť veľmi mainstream. Čínština sa mi zdala príliš komplikovaná, za taký krátky čas by som sa ju nenaučila dosť na to, aby som sa vedela orientovať aj sama. A Kórea, tá je môjmu srdcu najbližšia. Okrem toho, že som veľkou fanúšičkou hudby a seriálov, sa mi zapáčil aj jazyk a kultúra. Navyše, doteraz som mala šťastie na skvelých Kórejcov, za čo som veľmi vďačná. Bez nich by som tu nebola."
"Zaujímavé," prikývol Hyungsik. "Avšak lektori sa tu dosť často menia, každý tu vydrží tak tri roky, potom idú na nejaký čas znova domov - pokiaľ tu, samozrejme, už nemajú manžela a rodinu. Ty však nevyzeráš byť vydatá alebo s dieťaťom. Chystáš sa domov?" Joanna pokrútila hlavou.
"Nechcem sa vrátiť domov. Aspoň nie natrvalo. Chodievam domov cez Vianoce a v lete na dva-tri týždne. To mi stačí. Doma som tu, tam by som si už nezvykla." Zvláštne, pomyslela si Joanna, ako rýchlo sa človek dokáže prispôsobiť na nový štýl života. Hoci s niektorými zaužívanými tradíciami Kórejcov nesúhlasila, cítila sa tu podstatne lepšie ako vo svojej rodnej krajine.
"Poďme sa prejsť," navrhla s úsmevom, keď dojedla svoj ramen. Vstala a pomaly vykročila. Hyungsik ju hneď dobehol. Prechádzali popri rieke Han. Joanna to tu mala veľmi rada, aj napriek tomu, že nebola mestský typ. Výhľad pri rieke Han bol veľmi pekný. Chodievala sem, keď po svojich hodinách potrebovala rozmýšľať.
"Inak, gratulujem, Joan," povedal Hyungsik, na tvári sa mu zjavil šibalský úškrn. "Si prvá, ktorej sa podarilo neodpadnúť po piatich sekundách. Dokonca si mi ani neodpálila ušné bubienky svojím krikom. Niektoré fanúšičky sú hrozné. Ich škrekot mi pripomína nazgulov z Pána Prsteňov." Rozosmiala sa. Prekvapilo ju, že Hyungsik je fanúšikom Pána Prsteňov.
"Ver mi, že od oboch som nemala ďaleko. Ak však nechcem prísť o prácu, nemôžem si takéto úlety dovoliť," vysvetlila mu so smiechom. "Ty si ma tiež prekvapil, Hyungsik. Myslela som, že budeš taká tá nafúkaná celebritka s nosom zapichnutým do nebies. Som rada, že taký nie si." Zasmial sa, a Joanne po chrbte prešli zimomriavky. Zrazu mala z jeho smiechu nepríjemný pocit. Vyvolal v nej negatívne pocity, akoby... Krátko potriasla hlavou. Asi už bola z celého týždňa vyčerpaná a unavená. Mala by ísť domov.
"Odprevadíš ma na autobus?" spýtala sa ho s nadvihnutým obočím. Chcela vidieť jeho reakciu. Jej kórejskí priatelia si na jej asertivitu ani po troch rokoch nevedeli zvyknúť. Niektoré veci však v jej krajine boli úplne bežné. U Kórejcov nie. Avšak ju to bavilo.
"Nebývaš v Seoule?" pozrel na ňu prekvapene. Joanna pokrútila hlavou. "Tak ťa odveziem, neďaleko mám auto."
"Radšej nie, Hyungsik, pil si," zamračila sa. Vedela, že Kórejci to s alkoholom príliš nevedia. Už to zopárkrát zažila, keď sa jej priatelia opili z jednej fľaše soju. Pritom to nebol nejako extrémne silný alkohol, najsilnejší mal nejakých 20%. Oproti európskemu alkoholu to bol len slabý odvar.
"Neboj sa, Joan," žmurkol na ňu. "Som absolútne triezvy. Mňa tak jednoducho neopiješ. A teraz poď." Chytil ju za ruku a ťahal za sebou. Jeho auto bolo nádherné. Mal najnovší kabriolet v striebornej farbe. Už sa chcela čudovať, odkiaľ na to vzal peniaze, no keď si to uvedomila, takmer sa rozrehotala. Hyungsik bol tak neskutočne prirodzený, že bolo pri ňom jednoduché zabudnúť, že je to jeden z najpopulárnejších hercov v Kórey. Aj mimo nej. Spolu nasadli do auta.
"Si si istý, že ťa tak ľahko neopijem?" zadrapla doňho Joanna provokačne, keď naštartoval.
"Chceš sa staviť?" odvetil Hyungsik, rovnako provokačným tónom.
"Fajn, stavme sa. Ak ťa dokážem opiť tak, že nebudeš o sebe vedieť, budeš mi jeden celý deň robiť sluhu. Ak prehrám, tak..."
"Tak mi na sebe predvedieš všetko svoje spodné prádlo," skočil jej do reči Hyungsik. V očiach mal iskričky, ako keď dieťaťu dáte jeho vytúženú hračku. Šokovane naňho pozrela.
"To nemyslíš vážne," povedala zhrozene. Hyungsik sa rozosmial.
"Keď ja ti mám robiť sluhu. Kto vie, čo všetko táto práca bude zahŕňať, však?" žmurkol na ňu šibalsky. Joanna neverila vlastným ušiam. Mal ten chlap deficit alebo čo? Radšej mu na to nič nepovedala.
"Fajn, platí," súhlasila. Koniec koncov, nemala sa za čo hanbiť. Spodné prádlo mala pekné, čipkované - Joanna milovala čipkované veci - a postavu tiež nemala najhoršiu. Hoci z nej nebola supermodelka s nafúknutým poprsím, no rozhodne to s ňou nebolo až také zlé. Aspoň v to dúfala. Celú cestu domov si z nej potom Hyungsik uťahoval. Že on určite vyhrá a Joanna by si mala už teraz preventívne oholiť nohy, lebo že to sa mu na ženách veľmi nepáči. A ak by sa jej chcelo, môže sa oholiť aj inde. Joanna nevedela, či sa má smiať, plakať, alebo mu dať jednu po tých jeho krásnych ústach. Rozhodla sa však, že to prejde mlčaním. Ten chlap bol naozaj ako malé dieťa. Čo už, hádam jedného dňa dospeje. V tej chvíli si uvedomila, ako veľmi jej pripomínal jej najlepšieho kamaráta, ktorého mala doma. Ten mal rovnaký zmysel pre humor ako Hyungsik. Zrazu sa jej na malý moment zacnelo za domovom. Rýchlo to však vyhnala z hlavy a sústredila sa na niečo iné. Musela Hyungsika navigovať k sebe domov, keďže on tam ešte nikdy nebol. Keď prišli, bola už veľká tma, svietili len pouličné lampy. Ich svetlo však tiež nebolo veľmi silné. Zišlo by sa vymeniť žiarovky, pomyslela si Joanna, a vystúpila z auta.
"Ďakujem za odvoz," usmiala sa na Hyungsika.
"Nemáš zač," opätoval jej úsmev. Joanna mu zakývala a otočila sa, že vojde bráničkou do dvora, no zasekla sa. Niečo sa jej nezdalo. Bránička bola pootvorená, okná rozbité. Čo sa tu, dopekla, stalo? Hyungsik si to zjavne všimol tiež. Prišiel k nej.
"Zdá sa, že si mala návštevu," šepol jej do ucha. "Myslíš, že sú ešte tu?"

"Nemyslím," pokrútila hlavou Joanna a vytiahla mobil. "Aj tak však zavolám políciu. Dnu pôjdem až s nimi." Hyungsik prikývol. Joanna z toho nemala dobrý pocit. Najprv ten mrazivý pocit pri Hyungsikovom smiechu, teraz toto. Musela prísť na to, čo to malo znamenať.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 15. září 2017 v 13:04 | Reagovat

Sayka pravý stalker, prišla presne, ked sa vydal článok. (Niekedy sa sama seba desím..)
;( Sayka čakal veľkú akciu, veľa lietiacich guliek, krv, mrtvoly a romantickú záchranu života. (Áno, dokukala som teraz CSI Miami) :D
Ale! Jedlooo! Joanna má u mňa malé plus. Síce rámen som ešte nejedla (musím napraviť) ale tiež by som sa vrátila pre nejaké dobré čokoládky alebo tak. Takže ju plne chápem!
A tie odpovede, akoby som videla seba. Aj ked sa musím priznať, že som tiež najprv bola za Japonsko, ale potom som videla vela kórejských dorám a našla si manžela, takže vyhrala Kórea.
Mrte som sa smiala pri predstave, ako sa Joanna premáva perd Hyungsikom v spodnom prádle. Čipkovanom :D :D proste...
(Len tak na obraj, tuším tam máš preklep v tej vete "Že on určite vyhrá a Joanna by si mala už teraz preventívne oholiť nohy, lebo že to sa mi na ženách veľmi nepáči." Nemá tam byť "mu na ženách nepáči?") *Sayka postrehy*
A ten koniec! Bože tu je akcia jak vyšitá. Daruješ mi aj mrtvolu? Ale nie..creepy sayka.
Inak, som moc zvedavá, kto chce Joann ublížiť a prečo. (kvôli Hyungsikovi, alebo má aj iné tajomstvá?) Hm..hm?

2 ~Rhiain ~Rhiain | Web | 15. září 2017 v 13:09 | Reagovat

[1]: Vďaka za postreh, preklep som opravila. Čo sa týka streľby, to sa vysvetlí v ďalšej kapitole, čo sa vlastne udialo. Hyung a Joan boli tak okrajovo a podarilo sa im včas zdrhnúť, takže ich to tak minulo :D Ale neboj sa, akcie tam budeš mať viac než dosť, musím len nejako rozvinúť vzťahy a situácie, aby mohlo k niečomu dojsť :D

3 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 15. září 2017 v 14:02 | Reagovat

[2]: Okey, moc sa teším, som zvedavá, ako sa to všetko vyvinie!

4 Theia Theia | Web | 16. září 2017 v 22:21 | Reagovat

Heh, príde mi fakt divné, že Joan v takej nebezpečnej situácii rozmýšľala nad ušiačikovým prekrvovaním... Ja by som odpadávala z toho, že ma drží za ruku! :D  Čo tam po streľbe, ale ON ma drží za ruku!! :D :D (OK, je jasné, že hlavná hrdinka nemôže byť retardovaná ako ja :D)
To jedlo na druhej strane chápem :D Po to by som sa vrátila aj ja :D Kedykoľvek a kdekoľvek :D
Ďalšia vec, čo ma zaujala, je ich stávka :D Teraz neviem komu držať palce, aby ju vyhral :D Prezentácia spodného prádla by mohla byť zaujímavá, ale zase by som chcela vedieť, čo za úlohy by dala Joan sluhovy Hyungsikovi :D Ako... Mojim sluhom by byť nechcel :D :D
Teším sa na pokračovanie ^^

5 LM LM | E-mail | Web | 16. září 2017 v 23:37 | Reagovat

Hm, ja som asi v tomto ohľade tak trocha pragmatik a mám pocit, že to ako reagovali po streľbe bolo neprirodzené. Jednak sa mali skryť, nejak prikrčiť, mali byť aspoň trocha vydesení a zvedaví, že čo sa to deje. Mali vyčkať na políciu ako svedkovia streľby (čo by pridalo na vierohodnosti). Neviem, či je jedlo dôležitejšie ako možnosť, že niekto v blízkom okolí mohol zomrieť... A na ruku Hyungsika by som si asi spomenula až po odznení prvotného šoku. :D Mám asi proste iné priority ako hlavná protagonistka.:)

No zaujala si ma záverom a som zvedavá čo bude nasledovať a akú úlohu v tom Hyungsik hrá :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama