Prvý týždeň letného semestra mám(e) takmer úspešne za sebou. Z rozvrhu som bola nadšená už aj v pôvodnej verzii, kde by som reálne chodila do školy dokopy tak tri a pol dňa. Lenže niekto sa rozhodol, že nám dopraje. Z tri a pol dňa sa stali vlastne len dva dni v škole. Zvyšok týždňa mám voľníčko, som z toho maximálne šťastná, lebo:
a) stíham písať bakalárku BEZ STRESU
b) popri tom stihnem chodiť do oboch robôt
b) popri tom stihnem chodiť do oboch robôt
c) je tu reálna šanca toho, že budem mať čas aj na doramy
*oslavné tančeky* Veľmi sa z toho teším, lebo tie roky predtým boli čistý mordor -_-
Navyše, podarilo sa mi získať džob v jazykovke - chodím učiť angličtinu do jednej firmy, 2x do týždňa dve skupinky - jedna ranná, druhá poobedná. Tá ranná s začiatočníci, úplne skvelí ľudia, spolupracujú, reagujú, snažia sa. Tá poobedná skupinka, akože mierne pokročilí - to je čisté utrpenie. Tí ľudia na mňa ale že absolútne nereagujú. Niečo sa ich spýtam, ostane ticho. Tak začnem dačo, že veď snáď sa chytia, ale nič. Znova ticho. Rozprávajú tam asi dve z piatich, zvyšné sa buď hrajú na mobile, alebo na mňa čumia ako teľce na nové vráta. Ale hlavne, že na prvej hodine mi všetky tvrdili, že ony chcú konverzovať, lebo nemajú s kým. Ale keď sa pýtam, tak sú ticho. Hoci som s nimi mala len dve hodiny (zatiaľ), som z nich totálne nešťastná a demotivovaná. Skúšala som dve rôzne stratégie, ani jedna nefungovala. Ešte vyskúšam tretiu, ak nezaberie ani tá, napíšem mojej šéfke, že týchto učiť jednoducho nechcem, lebo vôbec nespolupracujú. Podotýkam, že všetky sú staršie odo mňa. Naozaj som dúfala, že majú dostatok chochmesu a uvedomujú si, že sú tam pre seba hlavne, ale sklamaná som dosť teda. Keby som sa nesnažila, tak nič nepoviem. A zase sviňa k nim byť nechcem, lebo však nie sme v škole. Na druhej strane mám pocit, že ak nechcem byť celých 60 minút v trápnom ticho, tak naozaj budem musieť začať byť sviňa, vyvolávať ich a vyhadzovať z miestnosti, ak ich zas uvidím hrajuškať sa s mobilom. To je jedna z mála vecí, ktoré mi naozaj lezú na nervy, a dosť ma to aj uráža. WTF, kde sme?
Musím si ale opakovať, že sa nesmiem rozčuľovať, aby som si nezhoršila moje depresie, ktoré sú ako tak teraz ustálené, ale pri tých ženských to proste nejde, veď to je ako za trest T_T
A tak, už sa nejdem sťažovať :) Ako sa máte vy a vaša škola? :D










