Prečo nenávidím ľudí...

21. března 2018 v 11:27 | ~Freya |  Diary
Nikdy som sa netajila tým, že ľudí ako takých z duše neznášam. Nevravím, že všetci sú zlí, ale každým dňom sa presviedčam, že tých "normálnych" ubúda. Rýchlym tempom. Aj keď, definujte, kto je v dnešnej dobe normálny, však :D A prečo teda ľudí tak hrozne nemusím?

Súvisiaci obrázok


1) Správajú sa ako nevychovaní hulváti.
Bohužiaľ, už je to bežné nie len pre mužov, ale aj pre ženy.


Príklad z mojej praxe obchodu:
Príde človek (najčastejšie muž, ale stalo sa mi to aj pri ženách), ani bú, ani mé, ani na mňa nepozrie, iba zavelí: Jednu tašku! A ja kukám ako vyoraná myš, že ok, a čo s ňou teraz? Čo s tou taškou? Ani prosím, ani nič. A keď si dovolím im tú tašku nedať, lebo však ja neviem, čo s tou jednou taškou, tak mi ešte vynadajú. Ako pardon, ale kam sa podelo slušné správanie? O niečo lepšie je, keď mi povedia, že chcú tašku (tiež bez prosím), prípadne dajte mi tašku (tiež bez prosím). O tom, ako sa ľudia správajú v obchode, by sa ešte dalo písať na tri dni... Tí, ktorí takto pracujú alebo brigádujú, to určite poznajú.

Druhá situácia nastáva napríklad pri cestovaní v dopravných prostriedkoch - už je jedno, či ide o vlak, autobus či električku. Na zastávke mrte ľudí, lebo ráno/poobede najväčšie špičky, ale tak človek si povie - ok, nejako to prežijem. V pohode si idete nastúpiť do dopravného prostriedku a zrazu nejaká fuchtľa do vás zozadu/zboku strčí tak, že sa takmer prepadnete na koľaje/na cestu, lebo ona musí sedieť. A ešte vám vynadá, ako si dovoľujete stáť jej v ceste. Prípadne - idete v plnom vlaku, zbadáte voľné miesto, na ktorom nikto nesedí, tak si poviete, že si idete sadnúť. Lenže potom zistíte, že na tom mieste sedí taška. Nie, aby si to ten človek dal nabok, aby uvoľnil miesto niekomu, kto chce cestovať. A keď sa ozvete, že nech si tú tašku dá niekam do... zadnice, tak vám ešte vynadá, že ako si dovoľujete od nej niečo také chcieť. Niekedy, našťastie, príde na pomoc "vlakušiak/vlakuška", ktorá si vypýta lístok aj za sediacu tašku, potom ten človek naveľa tú tašku odprace a uvoľní miesto.

2) Nemajú žiaden rešpekt.
A to je jedno, či ide o starého človeka, alebo o nejakéhou youngstera.

Príklad z hodín angličtiny, ktoré vediem:
Ženská chýba na dvoch hodinách, tak jej píšem mail, čo sme robili + že som zadala domácu úlohu napísať sloh na danú tému. Samozrejme, očakávam, že si tú úlohu urobí, keď som jej oznámila, že tá úloha bola zadaná. Ženská príde na hodinu a úlohy nikde. A ešte na mňa krúti hlavou, že ona ju nemá, že pre ňu to neplatilo. Akože WTF? Ja ako lektorka som niečo zadala, ona o tom vedela, platí to aj pre ňu, ale ona to proste odignorovala. Kam sa podel rešpekt? Táto istá žena mi na tých hodinách ani nepracuje, ja sa niečo pýtam, ona je ticho, nahadzuje absolútny ignor. Som síce mladšia od nej, ale to som od všetkých účastníčok kurzu, ktoré pracujú, reagujú, robia si zadania. Ale milostivá nie. Neuveriteľne ma vytáča jej arogancia. Stáva sa, že si s daným človekom nesadnete, ale myslím, že v tomto prípade by pre ňu mala byť prednejšia angličtina a fakt, že sa chce niečo naučiť, zlepšiť sa. A hlavne by ma mala ako lektorku rešpektovať, napríklad aj tým, že si spraví úlohu, ktorú som zadala.

Príklad číslo dva:
Išla som z rehabilitácie na chrbticu, s ktorou mám už od detstva problémy - trpím skoliózou. Nastúpila som do autobusu, ktorý bol PRÁZDNY! Sedeli tam možno traja ľudia + ja. Sadla som si na prvé voľné miesto, ktoré som zbadala, chrbtica ma bolela od cvičenia. Nevšimla som si, že je to miesto označené pre invalidov, ale tak bolo tam takých miest voľných ešte dosť (predo mnou aj za mnou), aj tých neoznačených. Na ďalšej zastávke nastúpil starší pánko s barlou, ale nemal zlomenú nohu, barlu mal len ako podporu pri chodení. Ako ma zbadal, tak po mne začal vrieskať, či som invalidka, že sedím na tom mieste. Ako pardon, ale:

> za prvé, ten autobus bol PRÁZDNY!!! Keby bol plný, nič nepoviem, ale to by som ho automaticky pustila sadnúť si, toľko slušnosti ešte v sebe mám.

> za druhé, to, že to nie je vidieť, ešte neznamená, že nemám zdravotné problémy a nepotrebujem si sadnúť. Aj môj brat má preukaz ťažko zdravotne postihnutých, ale vôbec to na ňom nie je vidno - vyzerá ako zdravý mladý človek.

Zaráža ma na tom to, že starí ľudia si od nás vyžadujú repšekt, ale oni nás nerešpektujú. Nevravím, že všetci sú takí, ale bohužiaľ, ja mám skúsenosti najmä s takýmito zatrpknutými starcami a starenami.

3) Ku svojmu okoliu sú bezohľadní a krutí.
Viď týranie zvierat. To je kapitola sama osebe, o ktorej by sa dali písať litánie. A nie len o zvieratkách, ale aj ku sebe navzájom sa ľudia správajú ako totálni idioti.

Príklad z vlastnej skúsenosti (nebudem konkretizovať, o koho ide):
Predstavte si rodinu, sú tam dve deti, otec, matka, babka. Žijú spolu x rokov, no príde určitý moment, kedy sa babka začne montovať do súkromného života rodičov, a začne preberať aj rodičovskú úlohu, čím rodičov odsúva na vedľajšiu koľaj. Na deti je doslova krutá, vyžaduje od nich nadštandard, či už v škole, alebo v správaní, diktuje, čo si majú obliekať, keď náhodou prinesú zo školy horšie ako dvojku, už ich zasypáva nadávkami najhrubšieho zrna. Do toho otec začne piť a spolu s babkou mlátia nielen deti, ale aj matku. A čo urobí matka? Nič. Absolútne nič, pritom veľmi dobre vie, čo sa v rodine deje, že deti trpia, a trpí aj ona, lebo útoky sa obrátia aj na ňu. Prvý príklad ignorácie, bezohľadnosti a dobrovoľnej "slepoty" voči utrpeniu iných. Zároveň sa to dá povedať aj o okolí tejto rodiny, lebo všetci vedia, čo sa v rodine deje, ale nikto nie je ochotný pomôcť - aspoň tým deťom.

Príklad číslo dva - konkrétne od našich susedov:
Príde s nákupom, v aute má veľkého psa - weimarského stavača, čo sú teda riadne psy - keď si to porovnáte s našou kríženkou border kólie, weimar je tak 2x tá naša. My si spokojne vykračujeme domov z prechádzky. Pánko otvorí dvere, pes vyskočí z auta, a rozbehne sa k nám. Samozrejme, že tej našej nechce ublížiť, len ju oňuchať a hrať sa, ale taký veľký pes dokáže ublížiť menšiemu aj pri hre a nechtiac. No a pánko si príde, chytí psa za obojok, začne ho ťahať preč a medzitým mu dá takú po papuli z každej strany, že dovidenia. Moja otázka znie - môže za to ten pes, že pánko je totálny imbecil, že ho nevie dať na vodítko? Tiež som videla od iných susedov, že im ušiel pes zo záhradky, ale vrátil sa o nejaké dve hodiny. A čo spravil pánko? Kopol psa do brucha tak, že psa bolo počuť cez celú dedinu. Akože to čo je za správanie? To sa takto správajú aj ku svojim deťom, keď spravia niečo zle? Tiež ich preplieskajú a kopnú ich do brucha? Ja by som takýchto ľudí strieľala do radu a bez milosti. O tom, ako psíkov či mačky vracajú späť do útulkov, lebo ich "nezvládnu", radšej ani nebudem hovoriť. A nejde len o domáce zvieratá, ale aj o voľne žijúce zvieratká.

4) Správajú sa ako arogantné prasce.
Úplne "milujem" ten postoj na štýl Ja som boh, nado mňa nie je. Stáva sa to dosť často napríklad v práci, ale aj bežne na ulici.

Viď znova v obchode:
Ja ako pokladníčka mám na starosti len to, aby som nablokovala zákazníkovi tovar a prevzala jeho platbu. On potom odchádza a ja idem ďalej. Lenže, potom príde človek, ktorý videl inú cenu a začne po mne ziapať, že ako si to dovoľujem mať tam inú cenu, a že to musím hneď preblokovať na tú cenu, ktorú tam on videl, lebo on je zákazník, on je všetko, a on to chce tak. Darmo mu vysvetľujete, že vy to zmeniť neviete, lebo systém vás nepustí. On vás zdrbe ako prašivého psa, lebo "on tam videl túto cenu a on to tak chce, a ak to neurobíte, tak sa pôjde na vás sťažovať".

Druhá vec je, keď vám potom nechajú na tom páse taký brajgel, že by sa za to aj ten najväčší bezďák hanbil. A najviac ma do kolien dostáva, keď mi ten človek, čo ten bordel spraví, zavelí: "Upracte to!" Ako pardon, ale to čo má byť? Žiadne prosím, žiadne prepáčte, čiadne nič. Ja som urobila ten bordel? Navyše, ten tón, ktorí k tomu volia, akože to kde sme?

A keby to bolo len v obchodoch, ale deje sa to napríklad aj u mojej mamy vo firme, tam sa tiež nadriadení správajú ku svojim zamestnancom ako totálni arogantní hulváti. A potom sa čudujú, že im tam nikto nechce pracovať. Ale aj bežne na ulici sa také exempláre vyskytujú, rozhodne ich je dosť.

5) Šikanátori a chválenkári.
Ďalšia kapitola, ktorá mi neuveriteľne v modernom svete vadí. A to už je jedno, či ľudia šikanujú za to, ako sa obliekate, z akej ste rodiny, akého ste vierovyznania, rasy či sexuálnej orientácie.

Sama som šikanu zažila. Konkrétne išlo o to, že ma dve baby, ktoré som vtedy pokladala za kamarátky, brali von, kupovali cukríky, sladkosti, etc, a potom zrazu odo mňa vypytovali za to peniaze. Pritom vedeli, že ich nemám odkiaľ mať. Vtedy ešte boli slovenské koruny a keď som od rodičov dostala 5 korún, bola som šťastná ako blcha, lebo vtedy to bol obrovský majetok. Bolo to vo štvrtom ročníku na základnej škole, a rodičia ma vtedy presunuli do vedľajšej triedy. Potom to už bolo lepšie, lebo som s nimi nebola každý deň, ale aj tak v tej triede rozšírili zlé reči, a vždy, keď sme mali s nimi spojenú hodinu (čo bolo vpiatom ročníku na zemepise), tak som počúvala komentáre typu "Fuuuj, ona sedí na mojom mieste".

Teraz ma však zaráža to, že už aj deti v škôlke vedia byť ku sebe neskutočne kruté a šikanujú ostatné deti, lebo nemajú značkové oblečenie či menej "kvalitný" telefón. !!!V škôlke!!! Nechápem to. Čo tí rodičia, preboha, robia?

Ďalšia kategória sú chválenkári, ktorí svojím spôsobom tiež šikanujú ľudí okolo seba. Drvivá väčšina to robí, aby zranila ostatných a "vysmiala" sa im, že oni nemajú na dovolenku na Maledivách, alebo že nemajú na to najmodernejšie auto. "Milujem" ľudí, ktorí pri otázke: "Aká bola dovolenka?" musia hneď povedať, že boli na dovolenke tam a tam a stálo to majland a jedli tam neuveriteľne drahé jedlo, a vyžívajú sa v tom, ako to vás zraňuje, lebo viete, že na to nikdy nebudete mať peniaze. Samozrejme, sú aj takí, ktorí to tak vôbec nemyslia, a len sa chcú s vami úprimne podeliť o svoju radosť, ale takýchto hnusákov je, bohužiaľ, v tomto svete viac.

Záver:
Samozrejme, je toho oveľa viac, čo ma na ľuďoch vytáča do nepríčetnosti - ľudská hlúposť a stupidita, bezcitnosť, ignorácia, faloš, neúprimnosť, atď, atď, dalo by sa pokračovať donekonečna. Niekedy si už sama pripadám, že som zlá a bezcitná, ale keď toto vidím každý deň od rána do večera, tak už sa mi ani nedá byť k tým ľuďom milá a usmievať sa, akoby sa nič nedialo.

Ako vy? Súhlasíte s tým, alebo by ste ešte niečo doplnili?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sayami Sayami | E-mail | Web | 21. března 2018 v 17:59 | Reagovat

Vykašli sa na okolitý svet, aj keď je to možno ťažké, keďže každý deň sa stretávaš s nejakými ľuďmi. Ale na druhú stranu, nauč sa tie veci ignorovať a bude ti lepšie. Fakt ti bude lepšie. Napríklad prípad tej ženy, ktorá si neurobila domácu úlohu a mala niekde... no tak ona nebude vedieť tú angličtinu, to nie je tvoj problém, že nie je ochotná spolupracovať, sú to jej zbytočne vyhodené peniaze za to, že je lenivá. Venuj sa tam tým, ktorí o to stoja.
Čo sa týka ostatných, no čo ti poviem, ľudia sú jednoducho blbí a treba sa to naučiť ignorovať. Viem, že je nepríjemné, keď niekto zabudne tie známe čarovné slovíčka ako prosím, ďakujem a podobne, ale to neznamená, že by si mala byť aj ty taká. Ja by som ešte sa na toho človeka pousmiala, podala tú tašku a že "Nech sa vám páči.", proste ukázala by som, že nie som také tupelo ako oni, že mám nejakú úroveň a poznám slušnosť. Druhí ľudia sa len týmto zhadzujú, keď to nevedia a prejavujú sa tak hrozne, ako si to popísala.
Ver mi, že mne sa tiež všeličo dennodenne stáva a veľmi bojujem s tým, aby som sa ovládala čo najviac, lebo naozaj to je na facepalm. Ale že totálny. Mne sa ešte stal taký prípad, že som sa jednej nemenovanej osôbke ospravedlnila za jedno veľké nič, pretože mi nepríde normálne, že sa vie niekto uraziť pre to, že som mu neoznámila skôr, že som sa presťahovala s blogom na inú doménu a prišla tá osoba na to skôr, než som jej to stihla napísať, ale som si povedala, že dobre, veď sa ospravedlním, aj keď za nič, ale jednoducho aby bolo dobre, hej? No a čo za to? No ešte väčšie nič, pretože arogantnejšiu odpoveď som dostať nemohla. :) Kto vie, možno na toto tu natrafí a urazí sa ešte viac, ale kašlem na to. Spomenula som tento prípad len preto, pretože som okrem tohto už dlho nemala s nikým nejaký otvorený konflikt okrem tejto smiešnej záležitosti.
No a poviem ti, že jednoducho na to celé zvysoka kašlem, je mi to jedno, pretože riešim podstatné veci. To, že mám o jedno priateľstvo menej, z toho sa mi môj svet nezrúti, pretože normálny človek sa na hovadiny neuráža. Jednoducho blbých ľudí ignorujem, resp. kašlem na nich a neriešim ich.
Urob to aj ty a bude ti lepšie, proste väčšina ľudí myslí len na seba a vie robiť dosť napriek (mohla by som o tom rozprávať veľmi dlho), ale hoď to všetko za seba a zameraj sa na seba, na to aby bolo tebe dobre a to že sa niekto správa ako blbec a má reakcie ako idiot, tak to už nie je tvoj problém. To je problém toho človeka, že sa zachová blbo. Vyhadzuj negatívne čo najviac preč zo svojho života a bude dobre, ver mi.

2 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 22. března 2018 v 16:19 | Reagovat

Ono, s ľudmi je to ťažké. Nikdy všetkým nevyhovieš, ja som rezignovala už dávno a rozhodla sa na názory iných vonkoncom sa vykašľať. Hlavne na cudzích ľudí. Mohla by som si rozprávať moje skúsenosti s ľudmi zo školy, ale načo? Iba to plytvá mojim drahocenným časom a strácam mozgové bunky na ľudí, ktorí mi za to nestoja. Netreba sa tým ani zaoberať. Každý sme svojský ale niektorí sa správajú ako deti, ako ľudia s IQ hojdacieho koníka a podobne.

3 Sayami Sayami | E-mail | Web | 23. března 2018 v 9:43 | Reagovat

[2]: Súhlasím so Sayuri, len som chcela dodať, že takíto ľudia ti nestoja za tie nervy, trápenie a dumanie nad tou známou otázkou "Prečo?", lebo odpoveď aj tak nedostaneš a mnohí ľudia, väčšina z nich sa nezmení. Jednoducho to úplne vyraď zo života a zameraj sa len na to pekné, pozitívne a čo ti robí radosť. :)

4 doramaqueen doramaqueen | E-mail | Web | 24. března 2018 v 15:41 | Reagovat

Jasné, že v obchode nikto nepoďakuje. Poďakujú len tí, ktorí sami predávajú niečo, ale nikto iný nebude. Je dosť naivné očakávať od ľudí "Ďakujem/prosím" za prácu, za ktorú vedia, že si platená. Poďakovať ešte poďakujú, ale ak od teba chcú tovar, alebo niečo, tak nie. Si tam predsa od toho, aby si im to dala, keď to chcú. Bohužiaľ no, taká je morálka v obchodoch a pri predaji. Robila som predavačku a nikdy... nikdy si nezažila hulvátov, ak si nerobila na pošte. Mala som viac zamestnaní s ľuďmi a robiť na pošte bolo to úplne najhoršie. A tam za tebou prídu aj tí bezdomovci a chcú od teba peniaze tvoje, že ty tam máš trezor, tak im niečo daj. Nezmeníš to. Buď sa s tým zmieriš, alebo začneš frflať, alebo začneš byť úplne rovnaká ako oni. Davová psychóza. Čo sa týka chválenkárov, tak tých ignorujem a v tom sa zase vyžívam ja, keď takým poviem "Mňa to nezaujíma" :D Musíš si nájsť spôsoby obrany proti veciam, ktoré ti vadia, inak sa scvokneš. Voči všetkému tomuto sa dá brániť. :)

5 Ami Ami | E-mail | Web | 12. dubna 2018 v 19:38 | Reagovat

To je fakt strašné sa s takými "ľuďmi" stretávať. Rozprávať by sa o tejto téme dalo fakt dosť. Strašne ma štvú tie štiplavé poznámky, ktoré ti vedia skaziť deň, a to tých ľudí vôbec nepoznáš a už ich zjavne nikdy ani neuvidíš.
A to, aké sú dnešné deti odporné a bezcitné, tak to snáď takto nikdy nebolo. Juj, tak by som ich zbila. U nás v škôlke to tak ešte nebolo, že už vtedy deti mali vlastné mobili a riešila sa móda a peknosť. Pamätám si prvý stupeň základky, to bolo pre mňa naozaj peklo. Tá snaha niekam zapadnúť, medzi dievčatami sa už vtedy riešili kilá navyše a sa maľovali. Na prvom stupni sa dosť šikanovala, vždy sa našla nejaká "čierna ovca", ktorú CELÁ trieda šikanovala. Dokonca ak si sa tej obete dotkla, všetci si ten dotyk medzi sebou vymieňali ako nejakú smrtiacu chorobu. Bolo to tak odporné, že nebolo prekvapujúce, keď daná osoba nechcela chodiť do školy.
Buď silná a mysli na pekné, čo máš rada, na ľudí či idoly, ktoré miluješ. Ja to tak robím. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama